Samotné slovo homeopatia pochádza z gréckeho homoios (podobný) a patheia (choroba). Základný princíp podobnosti sformuloval už HIPPOKRATES (460-370 pr.n.l.) a v stredoveku ho ďalej rozvinul PARACELSUS (1493-1541).

 

Za otca súčasnej homeopatie sa považuje nemecký lekár Dr. SAMUEL HAHNEMANN (1755-1843), ktorý na princípe „similia similibus curantur“ postavil nový systém liečenia, ktorého základy zhrnul v diele Organon. Hahnemann nebol len lekárom a zdatným jazykovedcom, ale súčasne aj chemikom a považuje sa za zakladateľa experimentálnej farmakológie vďaka skúšaniu substancií na zdravých ľuďoch. Po užití kôry z chinínovníka sa u neho vyvinuli symptómy totožné s maláriou, na ktorej liečbu sa v tej dobe používala. Zo začiatku používal vážiteľné množstvá látok, ktorých nežiadúce účinky odstránila dynamizácia a potencovanie.

Homeopatia sa koncom 19. a začiatkom 20. storočia vďaka účinnej a cenovo nenáročnej pomoci nielen pri epidémiách rýchlo rozšírila po Európe, ako aj Amerike a Ázii.

Pri zrode novej éry homeopatie stál v 20. storočí George Vithouklas. Svetoví súčasní homeopati (J. Scholten, L. Klein, M. Yakir, R. Sankaran a iní) výraznou mierou prispievajú k objavovaniu a systematizácii nových substancií, čím sa úroveň starostlivosti neustále zvyšuje.